Pojem „aristokracia“ v preklade znamená „vláda najlepších“. Za najlepších môžeme považovať hoci najsilnejších – napríklad ekonomicky najsilnejších. Vtedy by sme mohli uznať, že pomenovanie je ako-tak v poriadku, hoci natíska sa otázka, prečo sa radšej neujal výraz, ktorý neevokuje predstavu existencie triedy nadľudí. Isteže, rozdiely medzi ľuďmi sú. No každý človek so zdravým inštinktom sa cíti nepríjemne, ak sa ľudom dávajú prívlastky. Totiž od tých lichotivých je krátka cesta k nelichotivým. Satirická komédia Nejlepší člověk (1954) úsmevným spôsobom poukazuje na tenký ľad, po ktorom chodia márnomyseľní ľudia.

Výraz „šľachtic“ by nebol až tak nevhodný, ak by sme šľachtica nechápali opäť niekoho na spôsob nadčloveka predurčeného vládnuť, lež niekoho, kto pochádza z rodiny, kde vhodným výberom bola získaná určitá genetická výhoda, napríklad pevnejšie zdravie. Kto by si myslel, že šľachtenie ľudí je vec umelá, a teda zlá, človeku nehodná, mýli sa. Všetci vieme, že každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo zdravé a vydarené. Z toho dôvodu dospelá žena a muž sa vzájomne hľadajú. Inak povedané: zaoberajú sa šľachtením svojho budúceho potomstva. Takto to funguje v prírode už milióny rokov. Ibaže pre šľachtu – a iné podobné uzavreté spoločenské vrstvy – vymedzovanie sa voči ostatným nie je z dôvodu cieleného šľachtenia človeka. Hlavným dôvodom ich ohraničovania je získanie vyššej integrity skupiny, jej jednoty a lepšieho zabezpečenia majetku jej členov. Celistvosť, jednota a majetok sú kľúčovými atribútmi k mocenskému presadeniu – ako spoločenských tried, tak celých národov. V súčasnosti, keď zo strany vládnucej – a treba podotknúť, že pevne uzavretej kasty – existuje snaha princíp uzatvárania sa (ohraničovania) označovať za vec zlú, visí nad porobenými národmi hrozba premiešania, a následného zániku. Podstatne lepšie môžu tejto hrozbe odolávať dobre opevnené spoločenstvá, medzi ktoré patrí aj šľachta.

V roku 1918 došlo k vystriedaniu moci, kedy šľachtický stav nahradila iná organizovaná skupina. Jej čelní predstavitelia dávnejšie pochopili, že práca v utajení s poťahovaním mocenských nitiek z ústrania má množstvo výhod. O pár rokov neskôr sled udalostí spôsobil, že značná časť ľudí sa začala úspešne zjednocovať pri netypickom náboženstve – viere v ideály komunizmu. Hlavná myšlienka tohto nového populárneho prúdu spočívala vo vytvorení akoby jednej rodiny z celého štátu. V takomto „rodinnom štáte“ malo byť všetko spoločné (kolektívne spoluvlastníctvo). Z toho dôvodu sa peniaze mali stať nepotrebnými – všetko malo byť voľne dostupné každému. Každý mal pracovať v prospech celku podľa svojich možnosti a schopností. Predpokladalo sa, že niekomu bude viac vyhovovať manuálna, inému intelektuálna práca. Ľudia si mali vládnuť sami. Nezdar tejto myšlienky bol zaručený, pretože ako Owen v roku 1825 pre krásnu predstavu nechcel vidieť dôležité prírodné zákonitosti, tak aj tentoraz. Výsledkom bolo oslabenie nezávislosti rodiny, strata vzťahu k pôde, prírode a vyrobeným veciam v dôsledku nevlastnenia. Štát sa zmenil na niečo dosť podobné pracovnému táboru so svojimi narastajúcim vnútornými rozpormi. Takto oslabené štáty boli pripravené pre opätovné prevzatie spomenutej, v utajenom režime fungujúcej mocenskej kasty, ktorá novodobé zotročovanie zvláda.

Dá sa vôbec dosiahnuť štát bez otrokárstva?
Ak sa v rodinách stav normálneho spolunažívania členov rodiny, to jest rodičov a detí, nedarí dosiahnuť, je márne sa o to usilovať inde. Rodina je tým miestom, kde priateľské spolunažívanie bez vykorisťovania je dané prírodzenosťou. Budovanie na tejto prirodzenosti je tou správnou cestou k spoločnosti bez otrokárstva. Štát by mal byť tvorený existenčne nezávislými rodinami, ochraňovanými brannou mocou štátu. Ibaže deje sa pravý opak. Tie snahy o vytvorenie jednej veľkej, neohraničenej „rodiny“ – ako sa o to snažili komunisti – stále pokračujú. Realizuje to naša súčasná utajená mocenská elita. Odkiaľ presne naša terajšia „aristokracia“ pochádza a kto je na jej čele, sa nedá určiť. Každopádne pri súčasnej preľudnenosti a neexistencii puta človeka k pôde sa súčasné nastavenie spoločnosti javí ako nevyhnutné. Ale možno je to len klamlivé zdanie; možno už zajtra sa niečo zmení k pozitívnejšiemu. Nebuďme pesimisti!

« späť